Mladý slovenský reprezentant Matúš Ševčík v januári prestúpil zo Slavie Praha do chorvátskeho Dubrovníka, kde sa mu veľmi páčilo, lenže koncom februára si vážne poranil koleno a musel absolvovať operáciu. Aj o tom hovoril v rozhovore.
Vráťme sa v čase a začnime rozhovor januárovým prestupom zo Slavie do Dubrovníka. Ako sa zrodil?
„Už dlhšie som bol v kontakte s trénerom Jukičom, ktorý tam pôsobil. Dubrovník ma chcel už v lete, ale Slavia ma nechcela pustiť, takže sa to nedoriešilo. Potom v septembri som sa prvýkrát zranil, poranil som si predný krížny väz, ale mohol som s tým hrať. V zime som nakoniec prestúpil. Kluby sa dohodli, takže som išiel do Chorvátska. V podstate som však odohral iba štyri ligové zápasy a tiež niekoľko za reprezentáciu. Medzitým som si zranil meniskus, išiel som na magnetickú rezonanciu a tam mi povedali, že budem musieť ísť na operáciu.“
Vieš to trochu časovo priblížiť?
„V Dubrovníku som bol do konca februára, takže necelé dva mesiace. S klubom sme sa na začiatku dohodli, že podpíšem zmluvu do konca sezóny a potom sa budeme rozprávať, čo ďalej, ale keďže som sa zranil, tak som išiel začiatkom marca domov a momentálne som voľným hráčom. Po návrate som chodil po doktoroch a operáciu som mal v máji, pretože skôr nebol voľný termín.“
Aké prostredie si našiel v Dubrovníku?
„Skvelé, oproti Česku a Slovensku, kde som pôsobil, sa to nedá ani porovnať. Či už krásne mesto, v klube sme mali všetko, čo sme potrebovali, boli tam skvelí a priateľskí ľudia. Bol som tam ako Slovák sám. Keď som išiel do Plzne aj Slavie, tak som mal spoluhráčov zo Slovenska, navyše tam nebola jazyková bariéra, ale teraz som išiel do úplne nového prostredia. Ostal som naozaj prekvapený, ako mi tí chalani pomohli zapadnúť. Zo začiatku som cítil, že potrebujem čas, aby som sa ukázal. Najskôr som nehral až tak dobre, aj vinou prvého zranenia, ale postupom času to bolo fajn. Posledné dva zápasy pred druhým zranením boli výkonnostne aj herne lepšie. Spĺňali parametre toho, čo by som si sám predstavoval.“
autor: Lukáš Dropan
Doposiaľ sa ti zranenia vyhýbali. Aké to teda pre teba bolo?
„Nebolo to jednoduché. Hlavne, keď som prišiel domov z Dubrovníka, tak to na mňa doľahlo. Cítil som sa tam super, všetko bolo ideálne, ale nejako som sa dal dokopy a povedal som si, že to prišlo a musím to riešiť. Nemôžem sa zbytočne opúšťať, ale ďalej na sebe pracovať. Nastavilo mi to také zrkadlo, že asi sa mám o seba ešte lepšie starať, čo sa týka dbania o telo, stravy a podobne. Asi sa to malo stať, aby som si tieto veci uvedomil.“
Ako prebieha rekonvalescencia?
„Musím zaklopať, pretože som desiaty týždeň po operácii a zatiaľ ide všetko dobre. Aj fyzioterapeut je prekvapený, že ako to ide. Dúfam, že to takto bude pokračovať.“
Je to síce ešte ďaleko, ale máš aj predbežný termín, kedy by si sa mohli vrátiť?
„Čo som sa rozprával s fyzioterapeutom, tak koncom februára to vychádza na presne deväť mesiacov od operácie, takže radšej by som to neuponáhľal. Nechcem ísť po siedmich mesiacoch, aby sa mi to nevrátilo. Radšej si počkám tých deväť, možno aj desať a nabehnem do toho znova naplno.“
Ako momentálne tráviš čas?
„V podstate som doma. Každý deň sa na sebe snažím pracovať, či už idem do posilňovne alebo na bicykel. Okrem toho sa snažím zamestnať sa rôznymi vecami, všeličo sa nájde a tiež pracovať na sebe, čo sa týka stravy a podobne.“
